Ján Košela
Ako som (ne)mal psa
Sotva prešlo pár dní a synátor o inom nebásni ako o tom, že by chcel havinka. Začal som uvažovať o možnosti nejakého psíka si zaobstarať. A v ten večer sa to stalo.
Som nahnevaný na politickú situáciu na Slovensku a z toho, že drvivá väčšina nás - Slovákov je proste nepoučiteľná. My to máme asi v krvi. Pritom stačí otvoriť oči, poobzerať sa. Ale hlavne vidieť. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Sotva prešlo pár dní a synátor o inom nebásni ako o tom, že by chcel havinka. Začal som uvažovať o možnosti nejakého psíka si zaobstarať. A v ten večer sa to stalo.
V júni 2010 sme sa ja a Jakub vydali na cestu k magickému miestu Kubu Island, o ktorom sme sa dopočuli od jedného veľmi špeciálneho človeka, pána Haneka. Ten nám vysvetlil, že máme ísť do neďalekej dedinky vzdialenej od mesta Orapa len asi tridsať kilometrov. Odtiaľ vraj prejdeme kúsok cez soľnú planinu a sme tam. Lenže pán Hanek žil už asi tridsať rokov v JAR a teda darmo hovoril po česky, vyjadroval sa africky. To sme my ale vtedy ešte nevedeli.
V tomto fotočlánku prezentujem svoju hobby tvorbu - fotografie v štýle 360° panorámy (cca. 15 fotiek každá, niektoré aj 24) prezývanej aj "planétka". Nemám žiadne špeciálne príslušenstvo, niektoré planétky sú fotené z ruky, pri nočných je statív nevyhnutnosťou.
Vážení, v tomto štáte to nie je v poriadku... Učiteľom odkazujem, aby neštrajkovali len jeden deň. Nech vyhlásia štrajk až do odvolania. A nech si spíšu podmienky, ktoré zlepšia celé Slovensko. Koniec koncov, sú učitelia, mali by sa medzi nimi nájsť odborníci pre každú sféru, či?
Keďže môj výzor jednoznačne dával najavo moju cudziu štátnu, a asi viditeľne aj kontinentálne inú príslušnosť, bolo mi zrejmé že ma budú:a) všetci otravovaťb) všetci uprene pozorovaťc) nechápavo obzerať
Dohadovali sme sa kto pôjde a kto ostane. Vedel som, že idem aj ja. Ideme traja. Vyrážame zhruba hodinu pred svitaním. Čaká nás dlhá cesta do národného parku Makgadikgadi (pozn. autora: čítaj makadykady)v Botswane. Vraj tam môžeme vidieť voľne žijúce slony.
O tom, že v Pakistane je život iný, netreba dlho rozmýšľať. Očami našinca je každá bežná životná situácia vnímaná inak ako doma, najmä spôsob akým sa čo-to udeje... Mne sa počas služobky v Karáčí napríklad raz prihodilo, že môj šofér prefrčal cez križovatku na červenú. No dobre, nestalo sa to len raz, pretože tam je premávka dosť šialená, ale toto jedno konkrétne prefrčanie mi ostalo v pamäti zaryté viac, pretože som sa dostal do kontaktu s mužmi zákona v tejto exotickej moslimskej krajine.
Píšem Vám narýchlo, kým tu nie je sestrička. Modrá je farba. Fu, to mám ale postreh, čo? Ale všimol som si aj niečo iné. Všetko nám zmodrieva. Venujem do pozornosti najmä tým, ktorí radi čítajú o celosvetových sprisahaniach. Prišiel som totiž na stopu veľmi nebezpečnému zisteniu. Svet chcú ovládnuť Šmolkovia.
Stala sa nám taká vec. Prehodili sme kameň z jedného brehu rieky na druhý breh. Prehodili sme Hron. Nebolo by na tom nič extra, ale trvalo nám to pekných pár rokov. Preto sme dnes na seba pyšní. Ale rozpovieme vám to pekne poporiadku. Ráno sme sa zobudili a hneď sme vedeli, že dnešok bude na hovno.
Stala sa mi taká vec. Dostal som pozvanie na večeru. Do reštaurácie, v ktorej vraj osem rokov predo mnou nebol žiadny Európan.
UF! Ako začať? Nuž, asi klasicky... Stala sa mi taká vec. Dostal som pozvanie na svadbu.
Stala sa mi taká vec. Stalo sa to pred nejakým časom. Bol som na jednej akcii s priateľmi a všetko bolo super. Zaznela tam akási kultová hláška, ktorú mi nedalo nezapísať si. Tak som si ju zapísal. Napísal som si ju do mobilu ako koncept smsky. Potom prišla zase nejaká akcia a nejaká tá hláška pribudla.
Stala sa mi taká vec. Dnes som vzal do rúk miestne noviny a neveril som vlastným očiam. Zapol som počítač a na Internete som našiel video Iránskeho dievčaťa, Nedy, ktorá bola zastrelená ostreľovačom a zomrela na ulici, pričom ľudia, ktorí boli nablízku sa ju snažili zachrániť.
Stala sa mi taká vec. Vyhral som. Vyhral som niečo, čo je jedna z najlepších vecí, aké som kedy vyskúšal. Tandemový zoskok z lietadla padákom z výšky troch kilometrov. Už na prvýkrát to znie lákavo. Prišiel deň D, išiel som, skočil som, prežil som a zaľúbil som sa do toho pocitu, keď človek voľne padá a vejú mu líca.
Stala sa mi taká vec. V minulosti som písal o tom že som v Pakistane, nuž som tu zase. V tom istom hoteli, ale v inej izbe. A asi tam je pes zakopaný. Tým nemám na mysli, že to tam tak páchne, ale asi som objavil najhoršiu izbu v celom hoteli.
Ak niekto môže robiť seriózny výskum, aby zistil na akej podložke sa najlepšie kĺže ovca, tak prečo by sme nemohli spraviť aj výskum, ktorý by bol o niečo užitočnejší? Čo takto skúmať chrápanie?
Kľudne sa prechádzam po lúke. Slnko svieti. Hreje, ale nepáli. Zavriem oči, kráčam. Je mi jedno kam sa dostanem. Cítim ako sa mi pod nohami lámu steblá trávy. Je vysoká a šuchoce pod mojimi krokmi. Počuť cvrčky. Krásny to letný deň. Otvorím oči a zrazu mi preskočí.
Ani nie tak dávno sa stala veľmi nepríjemná vec v Islamabáde. Chlapík si naložil plnú „tatrovku výbušnín a napálil to do hotela.
Len si predstavte, ale fakt len čisto hypoteticky, že by existoval obchod, kde človek príde a kúpi si živelnú pohromu. Vo výklade by boli tornáda rôznych veľkostí, nejaká tá tsunami, prípadne krásny lesný požiar...
Stalo sa to v krásny slnečný deň. Boli sme traja. Prechádzali sme sa po stavbe a fotili čo sa dalo. Boli sme sa pozrieť pri mori. Odfotili sme sa tam. Boli sme na streche obrovskej budovy starej časti elektrárne a tam sme sa tiež odfotili.